Lyudmila (57), Vladimir (62)

10. apríl 2022, Pruské. 45. deň vojny.

Navzájom si osvojili svoje deti z prvých manželstiev. Majú spolu jediné dieťa - syna, ktorý musel na Ukrajine zostať. Lyudmilina sestra zostala doma, už 10 dní od nej nemá žiadne správy. Dúfajú, že z ich domu zostanú aspoň obvodové steny, aby po návrate mohli dom opraviť. Ak nie, Vladimir je odhodlaný žiť aj v zemľanke. Lyudmila má však pokročilú artrózu kolennej sústavy. Potrebovala by operáciu - transplantáciu oboch kolenných kĺbov. Mali v pláne predať dve role, aby dokázali za operáciu zaplatiť. Teraz to už asi možné nebude.

"Doma sme sedeli do posledného momentu. Nechápete, kto strieľa. Strieľa jedna strana, druhá strana a Vy ste v centre toho všetkého. Mesto Izium takto zničili. Keď Ukrajinci začali ustupovať, boje sa priblížili k nám. Jedna z rakiet z lietadla dopadla blízko našej školy. Odišli sme preto do Svyatohirsku k mojej sestre, no aj tam sa začala streľba. Naše deti z domu utiekli ako prvé, majú malé deti. Zavolali nás sem, prišli sme za nimi. Dva dni pred tým, ako v Kramatorsku dopadla bomba na železničnú stanicu, sme tam 12 hodín čakali na evakuačný vlak aj my."

"Vojna je niečo strašné. Doma sme museli zanechať všetko. Náš dom, hospodárstvo, aj nášho 32 ročného syna. Všetko je zničené. Asi 2 týždne sme sa nedokázali vzchopiť a odísť. Prišli sme len predvčerom, 7. apríla. Frontová línia je už u nás, Rusi všetko ničia. Nevieme, kam sa máme vrátiť, dúfame, že aspoň obvodové steny domu zostali stáť. Ja som invalid 2. skupiny, mám veľké problémy s nohami. Diagnostikovali mi artrózu oboch kolien. Potrebovala by som operáciu - výmenu kolenných kĺbov na oboch nohách. U nás je taká operácia veľmi drahá, mali sme v pláne predať dve role, aby sme túto operáciu mohli zaplatiť. To sa už asi nestane."

"Tu pomáham našim dcéram s vnukmi, ich otcovia zostali doma. Je mi veľmi ľúto, čo sa deje, hlavne kvôli deťom. Doma sme sa ukrývali v pivniciach. No keďže sú u nás vysoké spodné vody, pivnice sú plytké. Na mieste, kde vybuchla raketa vedľa školy, zostala jama hlboká 10 metrov. Keď už bola situácia neznesiteľná, priatelia nás zobrali do Slavjanska a odtiaľ sme išli do Kramatorska na vlak. Všetko sme nechali doma. Tu nám dali všetko oblečenie čo máme."

"Syn je lesník. Pracoval v národnom parku, teraz tam má na starosti ochranu pred požiarmi. Je tu s nami aj dievčina, ktorá žila vo vedľajšej dedine, tú okupovali Rusi ako prvú. Dokonca vyhodili do vzduchu aj vodnú priehradu a most, takže sme sa nemali od nás ako dostať preč. Jediná cesta bola práve v smere na Svyatohirsk. Veľa ľudí zostalo doma. Časť našej rodiny musela zostať na Ukrajine, teraz sú v Dnipre. Moja sestra zostala so svojím synom a kravou doma. Už je to 10 dní, čo od nej nemáme žiadne správy. Nemajú tam elektrinu, ani signál, nič."

"Pri odchode sme vypustili sliepky, iní zas svoje kravy a prasce. Všetok statok behá po uliciach, nemá sa oň kto starať. Veľmi sa chceme vrátiť domov. Sú tu síce naši vnuci, ale chceme ísť domov. Nikomu neželám, aby musel zažiť vojnu." 

"Nerozumieme prečo sa toto deje, ani ja ani môj muž. Držíme sa ďaleko od politiky. V Rusku priateľov nemáme, všetci naši priatelia a kolegovia zostali doma, teraz už nad nimi vládne Rusko. Nevieme si predstaviť, čo sa muselo niekomu stať, aby začal túto vojnu. Ak zostanú aspoň steny nášho domu stáť, budeme sa mať kam vrátiť. Keď nie, budeme v zemliankach žiť, chceme ísť domov. Je tu u Vás dobre, ale doma je doma."