Irina, (41. narodeniny mala pred 2 dňami), Illia (15)

Štvrtok, 17. marca 2022, Bratislava. 21. deň vojny.

...Kráčali sme so zdvihnutými rukami a bielymi šatkami uviazanými na rukávoch, lebo sme sa dopočuli, že v dedine vedľa deň predtým ľudí postrieľali. Vraj preto, že medzi nimi boli muži. Peši sme išli 9 km....     

"V Charkove sme prežili prvé 2 týždne vojny. Naša časť mesta bola ako prvá vystavená útokom, keďže sme neďaleko od ruských hraníc. 24. februára o 5tej ráno som sa zobudila na výbuchy. Začali bombardovať letisko, ktoré je vidieť z nášho okna. Najskôr sme nechápali, čo sa deje. Predbežne sme sa na túto situáciu pripravovali, doklady sme už mali nachystané, ale ostatné potrebné veci nie. Hneď sme išli do pivnice. Ja, syn, svokra, muž bol v práci, mal nočnú. V pivnici sme boli spolu so susedmi. Manžel prišiel z práce, keď výbuchy prestali. Naše auto bolo bohužiaľ zaparkované v garáži neďaleko od vojenskej základne, takže sme ho nemohli ísť vziať a nemohli sme na ňom odísť. Krátko na to už ľudí z mesta nepúšťali, kto nestihol odísť, musel zostať. Rusi začali bombardovať obytné domy. Presunuli sme sa ďalej od nášho sídliska, do ešte nedokončeného domu svokrovcov. Dom mal našťastie pivnicu, kde sme sa ukrývali celé 2 týždne. Okolité dediny mali Rusi pod kontrolou už na druhý deň od vypuknutia vojny. Videli sme, ako naše okolie bombardujú, ale nemohli sme odísť. Jedna z rakiet zasiahla aj panelák vedľa toho nášho."

"Dozvedeli sme sa, že Rusi umožnia ľuďom odísť z mesta. Kráčali sme so zdvihnutými rukami a bielymi šatkami uviazanými na rukávoch, lebo sme sa dopočuli, že v dedine vedľa deň predtým ľudí postrieľali. Vraj preto, že medzi nimi boli muži. Peši sme išli 9 km. Naši vojaci nás potom odviezli do bezpečia, kde sme prespali a na ďalší deň nás posadili na vlak do Ľvova. V Ľvove už nie je miesto pre ďalších prichádzajúcich ľudí. Máme známych v Poľsku, asi pôjdeme za nimi, lebo syn už potrebuje chodiť do školy. Sľúbili nám, že nám pomôžu s ubytovaním. Najskôr si musíme oddýchnuť a upokojiť sa. Manžel nám volá každý deň, hovorí, že naše sídlisko je už kompletne zničené. Domy ešte stoja, na našom byte už nie sú okná. Našťastie nebojuje, mal v práci úraz. Pomáha a stará sa o rodičov." 

"V Rusku mám rodinu. Časť príbuzných chápe, čo sa deje, že je to zlé a držia nám palce. Sú to už však starší ľudia, nič nezmôžu, iba sedia doma a myslia na nás. Druhá časť vôbec nerozumie, čo sa deje. Myslia si, že sme to začali my. Chcem im popriať úprimnú sústrasť, pretože zdravo mysliaci človek musí chápať a vidieť, čo sa deje. Sú takí, ktorí chodia na protesty, bijú ich a zatýkajú. Je mi ich ľúto, pretože s tým nemôžu nič urobiť. Stále nemôžem uveriť, že sa niečo také môže vôbec stať. Veď toto je 21. storočie, všade sú šikovní ľudia, máme nové technológie, lietame do vesmíru, Elon Musk, Starlink... a vojna v 21. storočí? Nerozumiem tomu. Mnohé mestá jednoducho zničili. Naše mesto bolo nádherné európske mesto. Tak sme ho milovali a boli sme naň pyšní. Mali sme prácu, dom, syn chodil do školy. Od roku 2014 som pracovala v organizácii pomáhajúcej ľuďom, ktorí prišli z Doneckej a Luhanskej oblasti. Nikdy som si nemyslela, že raz budem na strane týchto ľudí a že ja budem potrebovať pomoc."