Denis (40), Danilo (2)

31. mája 2022, Bratislava. 96. deň vojny.

Zostal sám so svojím dvojročným synom. Danilo, hoci ešte nerozpráva, má neskutočný šarm, ktorým si podmaňuje všetky ženy v jeho okolí. Jeho mama zomrela, keď mal 6 mesiacov. Odvtedy sú s otcom nerozlučná dvojica. Denis sa musel naučiť starostlivosti o malé dieťa. Doma mu pomáhala susedka, na Slovensku je odkázaný na pomoc ostatných ukrajinských matiek a babičiek v centre, v ktorom našiel útočisko. Z domova ich vyhnala vojna a ich osudy spojila školská telocvičňa, ktorá bola zmenená na ubytovňu pre niekoľko desiatok ľudí, ktorí zo dňa na deň prišli o všetko. Hľadať si samostatné bývanie nie je preňho riešením, nemal by mu kto pomáhať starať sa o syna, kým je v práci. Jeho svet sa zúžil na stavbu, na ktorej pracuje, na telocvičňu, v ktorej žije, a na čas, kedy so synom postupne objavujú všetky parky v Bratislave.

“Z Charkova som odišiel, pretože sa u nás začala vojna. Celý mesiac sme s ostatnými ľuďmi presedeli v pivniciach, no potom som si uvedomil, že je čas odísť. Na západnej Ukrajine sú ceny za bývanie veľmi vysoké, preto som sa rozhodol, že pôjdem ďalej do Európy. Vedel som, že to bude Bratislava. Mám tu známeho, ktorý tu býva už 5 rokov. Čakal nás na stanici, zobral nás na cudzineckú políciu, pomohol mi sa tu zorientovať, ale ďalej som si všetko musel zariadiť sám.”

“Prvý deň sme ešte nie úplne chápali, čo sa deje. Počuli sme výbuchy, ale priamo nás neohrozovali. Situácia sa zmenila na 4-tý deň, kedy na mesto dopadli kazetové bomby. To, čo sa dialo za oknami, pripomínalo hurikán alebo tornádo. Potom nasledovala len skaza, horiace autá, nehybné telá ľudí na ulici. Stávalo sa, že sme z pivnice nevychádzali aj 2-3 dni, pretože útoky boli príliš silné a bez prestávky. Pivnicu sme si narýchlo prerobili. Priniesli sme tam palety, aby sme nemuseli spať na zemi, matrace, kanvicu na vodu, elektrický radiátor, atď. Skrývalo sa nás tam približne 20 - 25 ľudí, z toho 3 deti. Obývali sme iba dve miestnosti, pretože ostatné boli zatopené vodou. Tí, ktorí mali deti, sa snažili z mesta utiecť hneď, ako sa začali prvé útoky. Niektorí ušli na západnú Ukrajinu, niektorí odišli do centrálnych častí. A my? My sme tam presedeli presne mesiac od 24. 2. do 24. 3.” 

“Kým nebude podpísaná mierová dohoda, nevidím zmysel, aby sme sa vracali domov. Sú ľudia, ktorí idú naspäť, ale je to na ich vlastnú zodpovednosť. Ruské vojská už nie sú na prahu mesta, takže nás nemôžu bombardovať s artilériou, avšak rakety aj lietadlá nás budú ohrozovať aj naďalej. Aj tento víkend dopadli v Charkove rakety na sídliská. Žiť v strachu a zakaždým bežať do pivnice, to nie je život pre rodinu s 2 ročným dieťaťom. Chcem, aby z neho vyrástol zdravý človek bez psychických problémov.”

“Z Charkova sme sa dostali evakuačným vlakom do Ľvova, ďalej sme išli autobusom červeného kríža cez Poľsko. Priame spoje do Užhorodu neboli, iba za peniaze. Dobrovoľníci nám poradili práve tieto autobusy, ktoré nás odviezli do Európy a tam sme už mohli cestovať, kam sme chceli. Takto sme šli cez Przemyszl do Prahy a odtiaľ sem. Bol aj variant cez Krakov, ale nočným vlakom s prestupom o 3-tej ráno, čo nebolo vhodné pre malé dieťa. Do Bratislavy sme prišli o 2-hej poobede. Celkovo nám cesta trvala 3 dni. Iba Ukrajinou sme išli vlakom 26 hodín. Vlak nemohol ísť rýchlejšie kvôli prebiehajúcim bojom a obstreľovaniu. Do Kyjeva sme mali prísť o 10-tej večer, ale prišli sme až o jednej nad ránom. Vlak pred nami bol zasiahnutý a 3 vagóny boli poškodené. Nikto našťastie nezomrel, ale ľudia boli dorezaní od rozbitých okien. Keď sme išli vlakom, nevedeli sme poriadne ani kam ideme, za akým životom, dôležité bolo, že sme išli čo najďalej od vojny. Mali sme so sebou len minimum vecí. V Ľvove sme stretli množstvo dobrovoľníkov z Ameriky, Írska, Poľska.” 

“To, že sme doma nechali všetky veci, je už jedno. So sebou sme zobrali len veci na prezlečenie pre syna a niečo málo pre seba, plus jedlo na 3 dni. Tu sme dostali nejaké veci z humanitárnej pomoci, niečo sme kúpili. Je ťažké takto odísť, ale ťažšie je sa pozerať, ako bomba padá na vedľajší dom. Pivnica vás možno zachráni, ale kedy, a či vás vôbec vykopú z ruín, to nikto nevie. Moja šéfka sa tiež takto schovávala. Ich 8 poschodový panelák bol zasiahnutý a 40 ľudí zostalo uviaznutých pod sutinami. Prežila, ale povedala, že už ani sekundu dlhšie v Charkove nezostane. Dnes je v Nemecku. Jej sídlisko už neexistuje.”

“S väčšinou známych udržujem kontakt. Jeden, bohužiaľ, neprežil, pripojil sa k domobrane a zahynul. Stalo sa to niekoľko dní dozadu. Krstný otec je tiež v armáde, ale zatiaľ je v poriadku. Rodičov už nemám a s bratom sa už dlhšie nerozprávame, takže vôbec neviem, čo je s ním. Žena umrela, keď mal syn iba pol roka. Odvtedy sme nerozlučná dvojica a motáme sa po svete sami. Hlavne, že nevidí, čo sa okolo deje. Stihol som si už nájsť prácu aj dievčinu, ktorá sa mi stará o malého, kým som preč. Snažíme sa, zvykáme si.”

“To, prečo sa toto všetko stalo, vie len Putin. Jeho ambíciou je asi znovuzrodenie ZSSR, alebo ruského impéria. Ale, prerátal sa! Čakal, že Charkov, ktorý je rusko-jazyčné mesto, ho bude vítať s kvetinami v rukách, ale nie! To, že hovoríme po rusky, ešte neznamená, že budeme Rusov vítať s kyticami. Sme odlišná krajina a žili sme si svoje životy. Do vojny sme žili lepšie, ako ľudia z centrálneho Ruska. Veď sa na to len pozrite, ako kradnú práčky alebo detské kočíky. Jeden európsky výtvarník dokonca nakreslil obraz ruského vojaka, ako odnáša záchodovú misu na pleci. To, čo sa stalo v Buči, alebo v Mariupole, je strašné. Aj v Charkove už bolo viac ako 2500 domov zničených. Poškodená je prakticky každá časť mesta, domy, škola, nemocnica. Tvária sa, že bombardujú vojenské objekty, ale pôrodnica predsa nie je vojenský objekt. Môj syn ležal na popôrodnom oddelení jeden mesiac. Neviem si predstaviť, žeby tam musel byť teraz. Už po prvom týždni vojny boli zničené nemocnice.” 

“Moja žena mala 3 deti. Jedno so mnou, ďalšie dve zostali so svokrou, ktorá sa o ne stará. Pomáhali sme si, kým som bol doma. Oni sa báli odísť. Vedel som, že ideme do neistoty, ale čo najďalej od vojny. Svokra si nevedela predstaviť, žeby mala opustiť svoj dom a ísť v ústrety neistote. Ja síce jazyk neviem, ale snažím sa. Veď aj iní sem prišli, a pracujú tu, hoci a jazyk nevedeli. Slovenčina sa trochu podobá na ukrajinčinu, aj na ruštinu, ale samozrejme nerozumiete všetko. Viem, že potrebujem  čas, aby som si zvykol, a naučil sa po slovensky. Aj moji známi, čo tu pracujú už niekoľko rokov, už v práci používajú odborné termíny v slovenčine. Prvé, čo som sa po slovensky naučil, bolo: ahoj, všetko bude dobré, zavolám vám, áno, jedny modré si prosím (cigarety :D ).”

“S malým sa snažím čo najviac chodiť von. Miluje behanie po parku alebo na Nivách na streche, kde je tiež taký parčík. Minulý víkend sme sa išli pozrieť do Rakúska, do Belvederu. Toto by sa doma robiť nedalo. Museli by sme sa neustále schovávať v pivniciach. Tam stále musíte myslieť na to, že sa v ktoromkoľvek momente môže vyskytnúť raketový útok. Rusi u nás už nie sú, ale Charkov je tak blízko pri ruských hraniciach, že nás môžu ostreľovať aj zo svojho územia. Môj syn už navštívil 4 krajiny. Samozrejme, nie za takých podmienok, ako by som chcel, ale sme tu v bezpečí. Nikdy som si nemyslel, že budem cestovať práve kvôli vojne.”

“Posledné dva roky som doma nepracoval, pretože som bol na materskej. Keď sa  mi podarilo dohodnúť stráženie syna so susedkou, mohol som ísť na brigády. Pracoval som hlavne na stavbách, predtým som 12 rokov pracoval v tomto sektore. Vždy, keď bola možnosť, snažil som sa pracovať. Samozrejme som musel platiť aj susedke, ale bolo to lepšie, ako sedieť doma a nemať žiadne peniaze. Susedka je učiteľka na dôchodku, takže práca s deťmi je jej blízka. Tu som sa tiež zamestnal na stavbe. Viažeme armatúry, aby sa mohli betónovať poschodia. Dnes sme mali kratší deň, pretože sme prácu dokončili skôr a teraz sú na mieste betonári. Iba by sme sa im plietli pod nohami. Takto aspoň môžem stráviť viac času so synom. Plánoval som sa s ním ísť kúpať na Zlaté Piesky, ale nečakane sa ochladilo. Už mám pre neho kúpené aj plavky, ale asi si budeme musieť na kúpanie ešte chvíľu počkať. Počasie sa tu mení veľmi rýchlo, sú tu hory, aj rieka. U nás je rozsiahla step, tam je počasie veľmi stabilné.”

“Chcel by som sa poďakovať za to, ako nás tu prijali, ako nám pomáhajú. Doma sa ma pýtajú, prečo som nezostal v Poľsku. Lenže Poľsko je už preplnené Ukrajincami a v Nemecku je zas ťažký jazyk. Tu mám známeho, ktorý tu žije a vedel som, že ak sa niečo stane, budem sa mať na koho obrátiť. V Česku som takúto možnosť nemal, preto som prišiel sem.”