Anna (42), Mária (15)

31. mája 2022, Bratislava. 96. deň vojny.

Mária mi ukázala básničku, ktorú napísala o svojej rodnej Ukrajine a o vojne, ktorá tam zúri. Má len 15 rokov a jej myseľ trápia veci, na ktoré by žiadne dieťa nemalo myslieť. Deň na to, ako sa jej s mamou podarilo odcestovať vlakom z Krematorska, zaútočili Rusi na železničnú stanicu v meste. Na mieste, na ktorom stáli len 24 hodín predtým, umrelo 62 ľudí vrátane Anninho kolegu. Dúfajú, že sa čoskoro budú môcť vrátiť domov. Všetkým na Slovensku ďakujú a prajú, aby vojnu poznali len z ich rozprávania.

“Volám sa Anna, som z Krematorska, a sem som prišla 7. 4. 2022 kvôli zúriacej vojne v našej oblasti. 24. februára som bola v nemocnici, kde pracujem ako zdravotná sestra. Naše smeny boli obyčajne 24-hodinové, takže do práce som prišla o 8:00 a mala som tam byť nasledovných 24 hodín. Už v ten deň bola vyhlásená výnimočná situácia, pretože ruské vojská sa výrazne priblížili k našim hraniciam. Vo vzduchu bola cítiť nervozita, ale nikto nečakal, že sa niečo môže stať. Bola to chyba! Už o 5-tej ráno sme počuli prvé výbuchy. Po druhom výbuchu sme vedeli, že to nie je náhoda, ale že bombardujú blízke armádne stanovištia. Pacientov sme urýchlene evakuovali do pivnice a tam sme boli do 8-mej ráno. Čakali sme, kým príde vedenie nemocnice, aby nám povedalo, čo máme robiť ďalej. Nevedeli sme, čo sa bude diať. Sirény nefungovali, nemohli sme byť varovaní pred prípadným ďalším útokom. Tak sa to celé začalo.”

“Prežili sme rok 2014, kedy sme tiež boli pod okupáciou. Pamätali sme si, čo je to bombardovanie, obstreľovanie mesta, vybuchnutý autobus s 10 obeťami. Keď som 10. 2. 2015 pracovala na detskom oddelení, rakety zasiahli vedľajšiu budovu nemocnice. Siréna nefungovala, rýchlo sme sa snažili evakuovať deti. Počula som svištiace zvuky rakiet a cítila, ako sa mi budova triasla pod nohami. Umrelo 10 ľudí. Jedna matka sa počas výbuchu hodila na svoje dieťa, aby ho ochránila pred letiacimi úlomkami. Bohužiaľ, bola jednou z desiatich obetí, dieťa však prežilo. Našťastie 5. 7. 2014 sme boli oslobodení a mesto bolo opäť súčasťou Ukrajiny. Keď sa to začalo opäť, mali sme strach. Sirény napokon opravili, pri ich zvukoch sme zbiehali dolu do pivníc aj 2 - 3 krát za deň, kde sme sa snažili upokojiť plačúce deti. Zo začiatku u nás nebola situácia tak zlá, ako v Charkove alebo v Kyjeve, nezažívali sme prudké nálety. Situácia bola pomerne kľudná, ale s každým dňom sa bojové akcie stupňovali a naše mesto zažívalo prvé významnejšie škody, ako zničenie mestského bulváru, rozstrieľanie niekoľkých 8-poschodových panelákov, o vybitých oknách a zranených ľuďoch ani nehovorím.” 

“Približne na začiatku apríla nás primátor prvýkrát požiadal, aby sme odišli z mesta, predovšetkým ženy s deťmi, pretože front sa k mestu neprestajne približoval. 7. apríla sme sa rozhodli, že odídeme. Nasadli sme na evakuačný vlak, ktorý bol totálne preplnený. Dobrovoľníci sa snažili na stanici ľudí usmerňovať, ale všade vládla panika. Cesta nebola pokojná. Museli sme často zastavovať, neustále sme počuli zvuky sirén. Pred Charkovom jednu zo staníc obstreľovali. Keď sme tam prišli, bola z polovice zničená a plná vydesených ľudí. Už, do aj tak preplneného vlaku, sme vpustili nových ľudí. Nemohli sme ich tam nechať, keď sme videli ten strach v ich tvárach. Mali sme šťastie. Deň potom, ako sme opustili Krematorsk, sme sa dozvedeli o útoku na našu stanicu. Na tých miestach, kde sme pred 24 hodinami stáli, bolo teraz 62 mŕtvych a 102 zranených. Môj kolega, doktor, sa snažil evakuovať svoju rodinu a zomrel pri tomto útoku.”

“Deviateho sme už boli na Slovensku, kde nás privítali s otvorenou náručou. Som šťastná, že je tu slovanský národ, ktorý nás podporuje. Máme sa tu dobre, dobre sa o nás starajú. Sme v teple, máme čo jesť. Okolo nás je veľa dobra a porozumenia. Prajem si, aby títo ľudia vo svojom živote nemuseli poznať, čo je vojna.”

“Doma zostali moja mama, brat aj manžel. Bývajú na dedine vedľa mesta. 5. mája výbuch na vedľajšej ulici zničil obchod. Všetku humanitárnu pomoc museli voziť do domu kultúry, ktorý sa však tiež stal terčom útokov. Mesto je už obkľúčené zo všetkých strán. Členovia mojej rodiny žijú spoločne v jednom dome, počas útokov sa schovávajú v pivnici. Dom zatiaľ stojí. Okolitým domom už chýbajú okná, ale nám sa nejakým zázrakom všetka hrôza zatiaľ vyhýba. Najdôležitejšie pre mňa bolo ochrániť svoje dieťa, moju dcéru. Sirény nie sú práve to, čo potrebuje počúvať dospievajúca slečna.”

“Krematorsk opustilo množstvo ľudí. Aktívne sa o to postarala aj miestna administratíva, ktorá ľudí vyzývala k odchodu. Všetci očakávajú, že celá Luhanská aj Donecká oblasť budú okupované. Dúfame, že nás naša armáda ochráni. Mnohé rodiny už prišli o svojich synov a mužov. Moja mama odísť nechcela, má tam muža. Začala sa záhradkárska sezóna, a keďže už nemajú plyn, a čoskoro ani jedlo nebude, snažia sa niečo dopestovať. Ak máte dom, viete sa prispôsobiť, spraviť si ohnisko, máte studňu. Ale v byte? Čo spravíte, keď vás od všetkého odpoja? Humanitárna pomoc zatiaľ funguje, takže ľudia nehladujú. V meste zostali nielen starší ľudia a muži, ale napríklad aj moja kolegyňa s 2 deťmi. Ľudia sa snažia čo najlepšie zabezpečiť svoje pivnice, ktoré spevňujú vrecami s pieskom, obhadzujú  ich cementom, kopú druhý východ, aby v prípade zavalenia bola väčšia šanca ujsť. Kým sme boli doma, nemohli sme ani normálne spať, boli sme v neustálom strehu a čakali, že na nás niečo spadne. Prvýkrát sme normálne spali až tu na Slovensku. Dúfame, že sa to čoskoro skončí, že zas budeme Ukrajinou a vojna už nikdy nikde nebude.”

“Manžel v tieto dni pracuje na záhradke. Odísť nemôže, ak by bola štvrtá vlna mobilizácie, bude musieť ísť bojovať na front. Už zažil jednu vojnu v Juhoslávii, je vojnový veterán, ale aj keď mal možnosť odísť, nechcel. Povedal, že ak bude treba, bude chrániť svoju vlasť.”

“Naša oblasť je celá rusko-jazyčná. Ukrajinčinu používame len v úradnom styku alebo na školách. Nikdy som si nevšimla, žeby sa u nás spoločnosť zle stavala k rusky hovoriacim ľuďom. Práve naopak, u nás bola pomerne veľká úroveň slobody a možno práve to bola chyba. Toto pravdepodobne podporilo vznik separatistických spolkov a ideí. Náš región bol vždy silne previazaný s Ruskom, hlavne pokrvne. Aj môj otec bol Rus, pochádzal z Petrohradu. Neviem, prečo sa Putinovi v hlave zrodila myšlienka, že tu žijú fašisti a nacisti. Je úplne prirodzené, že každá krajina má svoj jazyk a svoje tradície, ale to predsa nepredstavuje hrozbu pre inú krajinu! Ľudia rozumejú, že je to Putinova vojna. Od koho nás chce oslobodiť? Od rusko-jazyčných ľudí, sestričiek v pôrodniciach, učiteľov a detí v škôlkach? Od koho? Teraz sa nám zdá hlúpe, že sme neverili všetkým varovaniam, ktoré sme počúvali zo všetkých strán. Obyčajní ľudia musia umierať pre nič. Je zaujímavé, ako sa snažia zničiť našu kultúru, v meste boli zničené parky, múzeá, školy, divadlá, zoo.”

(Dcéra) “Práve som skončila 9. triedu. Mám rada literatúru a píšem básničky o Ukrajine a o vojne. Myslím si, že táto vojna nemá zmysel. 24. februára som sa zobudila na prvé výbuchy. Mama mi zavolala, aby som nešla do školy. Sledovali sme správy a zistili, že Rusi zaútočili na celú krajinu, že Putin vyhlásil „špeciálnu operáciu“.  Ani to nedokáže nazvať pravdivými slovami. Myslím si, že sa Rusi vyhýbajú slovu vojna preto, aby po jej skončení nemuseli niesť následky. Mnoho mojich kamarátov opustilo naše mesto, asi 7 ich zostalo doma. Som s nimi často v kontakte, ale o vojne sa moc rozprávať nechceme. Hovoria o sirénach a ako prežívajú každý deň.”

“Každý vojnu prežíva inak. Ja som sa sirén veľmi bála, ale sú aj takí, ktorí sa napriek všetkému posadia do auta a idú, kam treba. Dúfali sme v diplomatické riešenia, ale to už asi možné nie je, zvlášť v situácii, keď cudzí vojaci so zbraňou v ruke prišli na našu zem. Putin hovorí o denacifikácii, chce aby sme zložili zbrane, ale to nie je možné. Keď sa nás rozhodol pozabíjať, musíme sa brániť. Ktovie, kde by sa zastavil, ak by sme sa vzdali. Aj v Rusku sú ľudia proti vojne a mnohí ju sabotujú, podpaľujú sklady a podobne. Ak sa v Rusku nespamätajú, budeme musieť vyhrať. Aj za cenu strašných strát, vojna bez strát neexistuje.” 

“S našou rodinou v Petrohrade nie sme v kontakte, pretože majú na vec svoj názor, ktorý je výsledkom intenzívnej propagandy zo strany Ruska. Myslia si, že majú pravdu, že lepšie vedia, ako máme žiť. Toto sme zažili už v roku 2014, keď nám nikto neveril. Našťastie sme vtedy dokázali povstalcov vyhnať a zahnať dostatočne ďaleko od nášho mesta. Rusom však Donecká a Luhanská republika nestačia, celý východ Ukrajiny je bohatý na náleziská uhlia, plynu, železnej rudy, je tam rozvinutý priemysel. Ekonomika prakticky stojí už 8 rokov. To, čo dobre fungovalo, je dnes zničené. Ľudia riskujú životy, už keď idú do práce.”

“Dúfame, že sa situácia čoskoro upokojí a budeme sa môcť vrátiť. Ďakujeme každej krajine, ktorá nám pomáha. Na hraniciach Slovenska sme plakali od šťastia, pretože sme také prijatie nečakali. Evakuácia nie je až tak strašná. Dáva národu možnosť prežiť a zachovať si kultúru. So sebou berieme svoje deti a svoje zvyky, a takto národ prežíva. Dcéra najskôr nechcela odísť, hovorila, že musíme zostať, že je to naša krajina. Keď sa však situácia zhoršila, nakoniec sama navrhla, aby sme odišli. Vtedy už v meste boli kolóny áut, ktoré sa snažili odísť a plná stanica ľudí, čakajúcich na vlak spásy. Keď sme prišli na železničnú stanicu, nevedeli sme, či odídeme, či nás nevrátia domov. Našťastie sa nám to podarilo. Nebrali sme si veľa vecí, aj primátor nás upozorňoval, nech si zoberieme maximálne jednu batožinu, aby bolo vo vlaku viac miesta. Mali sme tak málo oblečenia, že keď sme prišli na Slovensko a začalo snežiť, dobrovoľníci nám dali teplé oblečenie, aby sme mali, čo na seba. Páči sa nám tu, lebo sú tu dobrí ľudia. Aj keď nevieme jazyk, snažia sa nám pomôcť. Je tu veľmi pekná architektúra, ľudia sú kľudní, nikam sa neponáhľajú. Dcéra tu má kamarátku z Krematorska, ktorá bola evakuovaná v ten istý deň ako my. Nevedeli sme, kam ideme. Do Užhorodu sme cestovali viac ako 30 hodín. Mali sme šťastie. Z Krematorska v ten deň odišli len dva vlaky, jeden do Ľvova a druhý do Užhorodu. Ten do Ľvova bol obstreľovaný, 10 ľudí v ňom zahynulo, museli sa vrátiť naspäť do Krematorska. V Užhorode bolo veľmi veľa ľudí. Dobrovoľníci tam zisťovali, kto chce kam ísť. Dozvedeli sme sa o autobuse, ktorý mal ísť na Slovensko, tak sme sa rozhodli doňho nasadnúť. Vedeli sme, že budeme v bezpečí, a že budeme blízko svojho domova. Cítime sa už oveľa lepšie, ako keď sme prišli, môžeme normálne spať, nepočujeme sirény, chodia za nami psychológovia, pomoc cítime zo všetkých strán. Veľká vďaka Slovensku za to, čo pre nás robí. Dúfam, že vojnu budete poznať len z našich rozprávaní a nikdy nie na vlastnej koži!”