Anna (36)

Jacovce, 12. apríl 2025, 1143 deň vojny.

Nie je ľahké rozprávať o svojom živote neznámemu človeku. Zdieľať bolesť, ťaživé spomienky, hovoriť o tom, čo vás trápi, hovoriť o traumách, ktoré si ponesiete celý život. Chcete na to čo najskôr zabudnúť a žiť normálny život. Dá sa to? Sú spomienky, ktoré sa vymazať z pamäti tak jednoducho nedajú. Spomienky, ktoré spôsobilo zlo, rozhodnutia, ktoré mali vplyv na váš život, ale vy ste ich nemohli ovplyvniť. Vojna je skaza a nikto z nás si to nevie predstaviť, pretože sme ju nezažili na vlastnej koži. Anna k nám prišla, pretože žiť pod okupáciou Ruska bolo neznesiteľné a nepredstaviteľné. Absolvovala niekoľkonásobné sťahovanie, ktoré tak veľmi neznáša. Najradšej by bola naspäť doma, ale bude sa domov môcť vrátiť? Jej domov je dnes okupovaný Ruskom.

“Volám sa Anna, mám 36 rokov. Od roku 2013 som bývala v malej dedine, kde som pracovala ako učiteľka na základnej škole. Manžel pracoval na stavbách, syn chodil do školy. Kúpili sme si dom, auto, psa, viedli sme obyčajný život. Rodičia bývali asi 30 kilometrov od nás, manželovi ešte bližšie. Brat žil v dedine, ktorá bola na línii frontu.”

“V médiách sa hovorilo o možnosti vojny, ale nikto tomu neveril. Ja som podvedome cítila, že sa niečo stane, mala som pripravené základné veci. Môj brat intenzívne sledoval médiá, čo sa dialo na Kryme, nakoľko náš dom bol približne 60 kilometrov od Krymu, ktorý bol anektovaný Ruskom. V noci mi zavolal, že ruské vojská sú už na hraniciach, že sa začne vojenský konflikt, povedal mi, aby sme sa nachystali na možnosť, že budeme musieť rýchlo odísť. Manžel už spal. Zobudila som ho. Povedal mi, aby som sa ukľudnila a išla spať, že nič také sa nestane. Neľahla som si do postele, ako mi povedal, ale nachystala som tašku, peniaze, ktoré sme mali doma, lieky pre syna, pretože býval stále chorý, vodu, deky, teplé oblečenie, všetko, čo sme mohli potrebovať, a odniesla to do pivnice. Povedala som si, že je lepšie byť pripravený. Do postele som sa dostala až po polnoci, vo vnútri som cítila paniku, ale stále som dúfala, že všetko bude dobre.”

“O štvrtej hodine ráno začal útok. Zobudil nás svokrin telefonát. Povedala nám, že začala vojna, že nás bombardujú. Nechápala som, čo sa deje. Triasla sa celá zem, všetko, čo sme mali v dome. Cítila som vibrácie, drnčali okná, dvere. Manžel vybehol von skontrolovať situáciu. Vonku bola tma, nikto nemohol tušiť, čo sa dialo, kam mohli bomby dopadnúť. Povedala som mu, že musím zobudiť syna a že musíme ísť do pivnice. Manžel nachystal auto, aby sme v prípade potreby mohli rýchlo odísť. Bomby chvála Bohu nepadali na nás, ale dopadali blízko.”

“Bývali sme priamo pri ceste, ktorá viedla z Krymu. Začala sa okolo nás presúvať vojenská technika. Doma bolo nebezpečne, ľudia hovorili, že Rusi niekoho zastrelili, preto sme sa rozhodli presunúť k manželovým rodičom. Tí bývali na brehu jazera Syvash, v dedine bez hlavných ciest, ani asfalt tam nebol. Bol tam kľud, zostali sme tam až do apríla. Domov sme chodili kontrolovať hydinu, kocúra a psov. Nedalo sa tam spať, bolo tam strašne. Vedeli sme, že žijeme v oblasti, kde neexistuje právo, kde sa nerešpektuje ľudský život. To nie je pre deti. Bála som sa tam zostať. Susedia, ktorí mali malé bábätko a 5-6 ročnú dcéru nemali kam ísť, preto zostali.”

“Začali sme uvažovať nad tým, že odídeme do zahraničia. Najskôr sme mysleli, že odídem len ja, mama a syn Kostia. Mama bude mať 64 rokov, otec 60, mal zdravotné problémy. Kto by sa o nich postaral, ak by sa im niečo stalo? Lekáreň už bola zatvorená, nemocnicu obsadili Rusi a liečili tam len ruských vojakov, ktorí boli zranení na fronte. Napokon rodičia súhlasili, že obaja utečú so mnou. Brat medzičasom poslal svoju rodinu do Poľska, kde mal známych. Tam, kde bývali, padali bomby, ich dedina bola obstreľovaná.”

“Rusi na nás začali robiť nátlak, aby sme školu v septembri otvorili. Výučba však mala byť podľa nich. Ja som to nechcela. Nemôžete jeden deň učiť deti, že sme Ukrajinci, že sme patrioti, a na druhý deň ich začať učiť Ruskú hymnu. A to, že Ukrajina neexistuje. Stávalo sa, že chodili po domoch s automatickými puškami a pýtali sa ľudí, či sa im páči Ukrajina, či sú Banderovci alebo agenti. Hovorili, že sme začali vojnu, no slovo vojna sa tam nesmie používať. Ak nesúhlasili, zobrali ich do väzenia. A tam ich týrali, bili, robili im zlé veci. Stalo sa, že do dediny prišli tri tanky, vojaci chodili od dvora k dvoru. Vošli dnu a hľadali zbrane, kontrolovali telefóny. Nemôžete v nich mať nič po ukrajinsky, žiadne patriotické symboly. Ak niečo nájdu, zoberú vás preč. Zmazali sme si z telefónov všetko, čo by im mohlo vadiť.”

“Sused udal svojho suseda. Stalo sa to susedke môjho brata. Nevieme, kto a čo na nich povedal. Poznali sme ich, boli to dobrí ľudia, asi 50-roční, bývali s jej mamou, ktorá mohla mať 83 rokov. Jej manžel Rusom neukázal pas, povedal, že ho stratil. Odviedli ich a dlho zadržiavali. Ktovie, čo prežili. Vraj jej našli v telefóne nejakú symboliku, alebo poslala dcére správu po ukrajinsky. Keď sa vrátila, bola v takom strese, že nekomunikovala s nikým. Jeden zo susedov raz niečo povedal v obchode ruským vojakom. Prišli k nemu domov a veľmi ho zbili. Bol to obyčajný robotník, ktorý pracoval na farme. Jeho zamestnávateľ musel ísť za Rusmi a ponúknuť im peniaze, aby ho nezavreli, pretože preňho pracoval a potreboval ho. Zaplatil zaňho 300 dolárov. Povedala som, že nebudeme sedieť a čakať, kým prídu po mňa. Bola som plná emócií, vnímala som tú nespravodlivosť a necítila som zábrany o tom hovoriť s inými ľuďmi.”

“Svokra mi povedala príbeh, ktorý sa stal v čase referenda. Jedna žena, ktorá mala syna bojujúceho za Ukrajinu, prišla do volebnej miestnosti a povedala “Sláva Ukrajine”. Hneď ju zadržali a zatvorili. Veľmi dlho ju zadržiavali. Napokon ju chvála Bohu pustili. V lete sa začali vyskytovať prípady znásilnení. V jazere našli telo 15-ročného dievčaťa, vraj sa utopilo. Potom sa našlo ďalšie telo. Kto to bude vyšetrovať? Komu to pomôže? Nikomu. V susednej dedine býval môj spolužiak, jeho dcéra mala 9 rokov. Keď tam ruskí vojaci znásilnili mladé dievčatá, zobral svoju dcéru a ušli preč. Väčšina tých, čo s Rusmi nesúhlasili, sú už preč.”

“Na začiatku okupácie našej oblasti bol vytvorený zelený koridor, cez ktorý sa dalo odísť na Ukrajinu. Museli ste však prejsť šedou zónou. Keď tadiaľ prechádzala kolóna civilistov, Rusi začali strieľať. A Ukrajinci nemohli robiť nič, lebo vedeli, že sú tam ženy, deti, invalidi. Boli sme v kontakte s organizáciou Bezpečná evakuácia Chersonu. Pracoval v nej ako dobrovoľník môj kamarát z detstva. Keď sme sa konečne rozhodli utiecť, povedal nám, že to už nie je bezpečné. Koridor uzatvorili a utiecť už nebolo možné. Všade boli blokposty. Jediná možnosť odísť z okupovaného územia bola cez Krym. Tadiaľ sme napokon ušli aj my. Ďalej sme išli cez Rusko, Gruzínsko, Turecko, Bulharsko, Srbsko, Maďarsko až na Slovensko. Z domu sme odišli 3. septembra. Brat mal sedemmiestny Opel Zafira, vmestili sme sa doňho všetci. Psa som mala na rukách a po celom aute sme mali naskladané základné veci, ktoré sme zvládli zobrať. Na hraniciach s Krymom prešli brat s manželom cez filtráciu. Otca, mamu, mňa a syna, ktorý mal v tom čase 11 rokov, nechali na pokoji. Mužov brali na “pohovor”, kontrolovali im telefóny, pýtali sa, čo robili, prečo ideme preč, vraj je v Rusku dobre. Bolo to stresujúce. Pustili ich asi po hodine. Možno nás nevyšetrovali tak dlho, lebo videli, že sme obyčajní ľudia, rodina, ktorá odchádza od vojny preč. Bývalú kolegyňu a jej manžela trápili 5-6 hodín, každého vyšetrovali v oddelenej miestnosti.”

“Cestovali sme ďalej s ukrajinskými značkami na aute. Na každom blokposte nás zastavovali, bolo ich veľa. Kontrolovali nás, aj auto, hľadali čokoľvek, čo by sa im nepáčilo. Na hraniciach s Gruzínskom chlapov držali takmer štyri hodiny. Hľadali, či nemajú tetovanie, kontrolovali im sociálne siete. Brat mal v telefóne akúsi aplikáciu, mal ju zaheslovanú, povedal im, že prístupové heslo zabudol. Mal tam publikované veci, ktoré by sa Rusom určite nepáčili. Pomáhal ako dobrovoľník ukrajinskej armáde. Našťastie sa im ju nepodarilo odblokovať. Musela som im ukázať synov rodný list, dokazovať, že je to môj syn. Opýtali sa ho, kedy sa narodil a on im odpovedal po ukrajinsky. Tomu vojakovi sa to nepáčilo. V oblasti, kde sme žili sa hovorilo oboma jazykmi. Nikdy to nebol problém, rozumeli sme jeden druhému. Asi potrebovali zámienku, aby vyvolali konflikt. Vojna nezačala kvôli tomu, že Ukrajina chcela vstúpiť do NATO.”

“Odišli sme kvôli môjmu synovi. Keď jedného dňa dospeje, musel by ísť do armády. Frontová línia bola od nás vzdialená 60 kilometrov. Stále sme počúvali zvuky vojny. Každý deň. Tak sa nedá žiť, s vedomím, že jedného dňa môžu prísť, niekam vás odviezť, zbiť, zabiť. Neviete, čo sa stane vašim deťom. Rozhodli sme sa odísť aj kvôli mojej práci, vedela som, že tak žiť nechcem. Manžel do posledného dňa váhal, kvôli rodičom, ktorí zostali na Ukrajine. Tri týždne pred odchodom sme bývali u brata. Potrebovali sme si trochu oddýchnuť, načerpať sily pred dlhou cestou a hlavne opraviť a nachystať auto. Bolo už staré. Keď sme prechádzali cez Kaukaz v Gruzínsku, pokazilo sa nám. Tri týždne nám tam pomáhal jeden taxikár, chodil s bratom po servisoch. Podarilo sa nám na ňom dostať do Turecka. Tam sa zastavilo a nedalo sa už opraviť. Museli sme ho predať na náhradné diely. Ďalej sme cestovali 14 hodín autobusom do Istanbulu. Pes musel cestovať v batožinovom priestore. Museli sme mu dať tabletky na ukľudnenie a zohnať klietku. V obchode mali klietky len pre malých psov, musel teda cestovať v klietke pre papagáje. Z Istanbulu sme pokračovali do Sofie a potom ďalej na Slovensko. Do Bratislavy sme prišli asi o 4-5 hodine ráno. Na autobusovej stanici Mlynské Nivy bolo všetko zatvorené. V daždi sme sa presunuli na Bottovu, Kostia tam zaspal na taškách. Bol veľmi unavený, v autobuse sa spať nedalo a cesta zo Sofie do Bratislavy trvala 13 hodín. Zatiaľ, čo syn spal, my sme vybavovali dokumenty, dočasné útočisko, políciu. Nemali sme kde bývať, dobrovoľníci nám pomohli nájsť miesto v ubytovni. Bola to malá izba, bývali sme tam šiesti a pes. Kostia bol dva týždne po príchode chorý. Prišli sme 30. septembra, v strese a v šoku po náročnej ceste. Hneď som sa išla pýtať na prácu. Dobrovoľníci mi hovorili, nech si najskôr oddýchneme, nech sa adaptujeme a zvykneme si na nový jazyk. Ja som si pomyslela “Aká adaptácia? Zajtra už nebudem mať peniaze, nebudem mať za čo kúpiť chlieb, nebudeme mať čo jesť, potrebujem si hneď nájsť prácu!” Po dvoch týždňoch sme sa presťahovali do rodinného domu v Bojnej k jednému pánovi, mal už u seba ubytovaných ďalších Ukrajincov. Pomohol manželovi nájsť brigádu, aj ja som si našla prácu v závode. Mama bola proti, chcela, aby som robila to, čo doma, učiteľku. Lenže, keď ste v cudzej krajine a nepoznáte jazyk, nemáte na výber. V Bojnej sme bývali podľa štátneho programu podpory odídencov, ale majiteľovi domu sme navyše platili 300 eur mesačne. Boli to pre nás veľké peniaze.”

“Nechcela som sa už sťahovať, ale manželovi skončila brigáda a pracovala som už len ja. Na Facebooku som našla inzerát a odpovedala som naň. Dohodli sme sa, že sa na nové bývanie prídeme pozrieť. Mame sa tu páčilo, pán Martin nám pomohol nájsť prácu pre mamu, mne sa cez agentúru podarilo nájsť zamestnanie pre manžela. Robí tam dodnes. V zamestnaní som absolvovala kurz Slovenčina v priemysle, ale chcem si urobiť akreditovaný kurz slovenského jazyka. Susedia, keď videli že nemáme auto, dali nám bicykel. Prvý deň po tom, ako sme sa sem presťahovali, nás autom zobrali do Lidla, aby sme si urobili nákup, lebo sme nemali nič na jedenie. Žijeme tu v tichosti, nepúšťame hlučnú hudbu, nerobíme nič, čo by mohlo stresovať susedov, alebo čo by sa im mohlo nepáčiť. V januári to boli dva roky, čo sme sa sem presťahovali. Už sa nechcem sťahovať. Ak, tak len do vlastného. Stretávame rôznych ľudí. Vnímam, že hlavne starší ľudia sú ovplyvnení ruskou propagandou. Hovoria, že Ukrajinci dostávali od štátu veľa peňazí. My sme nedostávali nič, len sme bývali podľa štátneho programu. Keď som prišla pracovať do firmy, ľudia sa ma pýtali na to, čo sme zažili na Ukrajine. Keď som im o tom rozprávala, videla som, že mi neveria, počúvali to ako nejakú rozprávku, bez emócií.”

“Brat sa rozhodol odísť do USA, od vtedy sme sa nevideli. Má tam dobrú prácu, dobrý plat, finančne podporuje rodičov a niekedy pomáha aj nám. Dostal povolenie vycestovať, v lete snáď príde za nami. Bojí sa, že sa nebude môcť dostať naspäť. Moji rodičia tu boli s nami do minulého leta, vrátili sa na Ukrajinu. Mama aj otec mali zdravotné problémy a keďže kvôli veku nepracovali, nemali zdravotné poistenie a nedostalo by sa im tu potrebnej zdravotnej starostlivosti. Mama chvíľu pracovala v domove dôchodcov, bola to však ťažká práca, bude mať už 64 rokov. Pracovala celý život, potrebuje už kľud. Žijú teraz v Zakarpatskej oblasti u bratových známych. Manželovi rodičia aj sestra s rodinou zostali doma. Majú 20-ročného syna, ktorý študuje zdravotnícku školu. Teraz by ich už (cez hranice) nepustili. Snáď ich nezoberú do Ruskej armády tak, ako sa to stáva v okupovaných územiach - v Donecku a Luhansku, museli by bojovať proti Ukrajine. Keď sme odchádzali, povedala som manželovi, že ak raz budeme musieť bojovať, tak na ukrajinskej strane. Nie na strane Ruska, to je krajina, ktorá je stále v nejakom vojnovom konflikte, stále s niekým bojuje.”

“V našom dome teraz bývajú susedia. Museli sme im ho predať. Po našom odchode hrozilo, že by v ňom ubytovali ruských vojakov. Mali sme zlú skúsenosť s rodičovským domom. Po tom, čo tam bývali Rusi, v ňom nezostalo nič, len jedna stena. Všetko odniesli, spálili, strieľali tam. Za susedmi prišiel starosta, ktorý bol s Rusmi zadobre. Povedal im, že náš dom potrebujú pre vojakov. Susedia sa tomu nepotešili, majú dve malé deti, nechceli, aby vedľa nich bývali vojaci, ktorí majú stále v rukách zbrane, môžu požívať alkohol a narkotiká. Nikdy neviete, čo sa môže stať. Povedali mu, že sme im dom predali, lebo ich dom je malý a potrebovali miesto pre rodičov. Keď sme odchádzali, nezobrali sme si nič, ani vidličky či lyžičky, všetko tam zostalo. Ak by sa tam mali nasťahovať ruskí vojaci, povedala by som susedom a kolegom, aby si každý zobral čo len chce, len aby tam nezostalo nič. Do nášho domu sa nasťahovali rodičia susedov. Starajú sa oň, upratujú, pracujú na dvore, aby bolo vidieť, že tam niekto býva. Čakajú na nás, kedy sa vrátime. Ak sa naša dedina stane súčasťou Ruska, pochybujem, že tam ešte niekedy budeme bývať. Keď bude mier, prídem na návštevu. Neprešla som tak dlhú cestu preto, aby som sa vrátila.”

“Snažíme sa našim krajanom pomáhať. Brat komunikuje s dobrovoľníkmi, kúpili im auto, pomohli zabezpečiť lieky, potraviny. Keď sa môj manžel a brat rozhodli utiecť, už sme nemohli odísť cez Ukrajinu. Môj brat chcel vstúpiť do armády, ale zasiahla mama. Som rada, že manžel je tu so mnou, sama s dieťaťom by som to asi ťažko zvládala. Bolo by ťažké zostať na Ukrajine. Dejú sa tam strašné veci. Táto vojna je genocídou nášho národa, zabíjajú mladých, ktorí by mohli mať potomstvo.”

“Otcov kamarát z detstva má už 60 rokov, do armády vstúpil po roku 2014, keď už bol anektovaný Donetsk a Luhansk. Býval v Chersone, v tom čase sa tam nebojovalo. Keď vypukla plnoformátová vojna, chýbalo mu už len niekoľko rokov do dôchodku. Mohol by žiť v pokoji, ale bojuje za Ukrajinu. Mužov z okupovaných území Rusi berú do svojej armády, musia bojovať za Rusko. Situácia u nás doma je v súčasnosti pomerne kľudná. Rusi otvorili lekársku školu, medici z lekárskej školy sa musia starať o zranených ruských vojakov. Rusi založili školskú organizáciu, volajú ju Mladá armáda. Berú do nej deti, učia ich narábať so zbraňami, strieľať, už od základnej školy.”

“Na okupovaných územiach ako prvé Rusi ničia múzeá, likvidujú čokoľvek, čo súvisí s ukrajinskou históriou, dôkazy o samostatnom štáte. Ničia historické knihy. Rusi sa len tvária, že majú demokraciu, ale je tam diktatúra. V našich školách sa teraz učí len po rusky. Prvý rok bol na škole ešte jeden predmet, kde sa deti učili čítať a písať po ukrajinsky, potom na rodičovskom združení požiadali rodičov, aby napísali, že sa im to nepáči, že chcú, aby sa tento predmet zrušil. Vraj nemajú učiteľku. Ľudia, ktorí tam zostali žiť, sú vystavení neustálemu psychickému tlaku. Samozrejme, že napíšu, čo od nich chcú, keď k nim prídu domov s automatickou puškou. Tak to bolo aj s referendom. Vraj 90 % ľudí hlasovalo za to, že chcú byť v Rusku. Čo by ste urobili, ak by k vám prišlo päť vojakov s automatmi? Ľudia, ktorí tam zostali, nemôžu nič povedať. Často sú to starí ľudia, ktorí si nevedia predstaviť niekam cestovať, pracovať už nemôžu. Sú takí, ktorí čakajú na ukrajinskú armádu, ako naši susedia, majú pripravené šampanské na deň, keď bude opäť všetko dobre. Zostali kvôli rodičom, nechcú opustiť domov, kde žijú od narodenia a majú tam všetko, na čo celý život pracovali. Boja sa odísť. Sú však aj takí, ktorí sa z Ruska tešia, hovoria, že sa nám teraz lepšie žije. Môže ich byť 30 %, jednou z nich je moja susedka z domu oproti. Povedala, že nás Rusi oslobodili. Opýtala som sa jej: “od čoho nás oslobodili? Nemali ste dom? Nemali ste čo jesť, čo si obliecť? Nemohli ste rozprávať po rusky? Mohli! Tak, aký máte dôvod hovoriť, že nás oslobodili?” 

“Keď sa začala vojna, mama mojej kamarátky (ktorej synovi som krstná), sa radovala že prišli Rusi. Bola vydatá za Gruzínca a žili tam v čase, keď tam začal konflikt. Tiež sa museli schovávať v pivnici. Bola tehotná, keď utekala naspäť na Ukrajinu, dcéra sa jej narodila počas cesty. Nerozumiem tej jej radosti z príchodu Rusov, prečo jej chýba komunizmus. Čítala som jednu zaujímavú štúdiu o tom, prečo starí ľudia v dobrom spomínajú na komunistické časy. Vraj preto, lebo vtedy boli mladí, boli zdraví, mali silu a prácu, svoje záujmy. A teraz je to minulosť, ku ktorej sa chcú vrátiť. Chýba im to zdravie, chýba im ten život, keď boli mladí, nie komunizmus. Lenže to sa už nedá vrátiť, musíme ísť dopredu.”

“Počula som príbehy o tom, že takíto ľudia nahlasujú pozície ukrajinských vojakov, donášajú na susedov, ktorým potom príde domov kontrola. Majú zoznamy tých, ktorí bojovali na ukrajinskej strane proti LNR a DNR a hľadajú ich. Raz prišli aj k mojej kolegyni. Jej syn bol žoldnier. Bojoval v Donetsku, ale keď začala veľkoformátová vojna, už bol z armády doma. Kolegyninho manžela vypočúvali v jednej miestnosti, ju v druhej. Kontrolovali im počítač, hľadali fotografie. Ona bola učiteľkou hudobnej výchovy, jej syn hrával vo vojenskom orchestri v Kyjeve, vystupoval na nejakej prehliadke. Kvôli fotografiám z tej akcie mali veľký problém. Našťastie to skončilo len pohovorom. Keď jej telefonujem, nemôže mi nič povedať, pretože odpočúvajú telefóny.”

“Odišli predovšetkým mladí ľudia. 10 miliónov Ukrajincov ušlo do zahraničia. Na to musíte mať odvahu. Je ťažké odísť, keď neviete kam ísť, kde budete spať. Moja sesternica Júlia bývala v Novej Kachovke až do jesene minulého roka. Dcéru hneď na začiatku vojny poslala do Poľska. Volám ju kamikadze, neviem, ako to tam mohla tak dlho vydržať. Na frontovej línii sa žije ťažko, všade sú bomby a míny. Nikam sa nedalo ísť, chodila len po vyšliapanej cestičke, ktorú poznala. Keď išla z práce, letel nad ňou dron. Nevedela, či padne na ňu, alebo čo sa stane. Takto tam žila dva roky. Pôvodne bývala v Chersone, do Kachovky odišla za svojím manželom, ktorý tam mal prácu. V tom čase Cherson oslobodili a ona sa tam už nemohla vrátiť. Do poslednej chvíle dúfala, že Ukrajinci oslobodia aj Kachovku. Tisíckrát som jej hovorila, nech odídu, že môžu ísť bývať do nášho domu, alebo do domu rodičov. Nech idú tam, kde je kľud a nie každú noc utekať do pivnice a spať v nej. Držala ju tam práca, ako sociálna pracovníčka sa starala o invalidných ľudí, varila im, kŕmila ich, upratovala im.   Bolo to jej poslanie. Potom to už nevydržala a na jeseň ušla na Krym. Teraz tam prežívajú s jej mamou a manželom. Má brata (môjho bratranca), ten nechce odísť kvôli manželke, tá zas kvôli svojim rodičom, Júlia kvôli mame. Hovorím, že keď je vojna, musí odísť celá rodina. Inak neviete, či sa ešte niekedy stretnete.”

“Rusko je obrovská krajina, mali by tam pracovať na tom, aby bolo všetko dobré, aby sa ľudia normálne cítili, bývali normálne. Tá krajina bude bez života. Tak isto aj u nás, mladí odišli a zostali len starí. Tí za chvíľu pomrú, lebo nemajú ani elementárnu zdravotnú starostlivosť. Načo bude Rusku taká zem? Myslím si, že vojna je o peniazoch. Stále čítam, že v Rusku je nejaká ekonomická kríza, korupcia, že musia bojovať, lebo je ich veľa. Ale kto bojuje? Väzni a trestanci, ktorým povedia, že im zmažú tresty, keď pôjdu bojovať. Alebo mladí chalani, ktorí sa vo svojej hlúposti alebo opitosti nechajú naverbovať za peniaze. Títo ľudia potom kradnú všetko. Na okupovaných územiach brali všetko, práčky, vysávače, dokonca aj toalety, lebo nevedeli, čo to je a ako to funguje. Do oblastí Azovského a Čierneho mora, do domov a bytov, ktoré opustili Ukrajinci, ktorí tam nechali všetko a odišli len s taškami s osobnými vecami, sa sťahujú Rusi. Hovoria si hurá-hurá, budeme bývať pri mori, budú sem ľudia chodiť na dovolenky. Cudzí byt im pridelia podľa nejakého ruského programu.”

“Manžel si myslel, že to potrvá možno mesiac. Ja som chcela ísť do obchodu kúpiť nejaký olej, múku, cukor, no on mi povedal: “Načo? To rýchlo skončí.” Mali sme veľkú záhradu, vždy sme mali doma zemiaky, mrkvu, repu, kapustu. Potrebovali sme však múku na chlieb. Mali sme sliepky, kačice, husy, mäso v mrazničke. Manželova mama mala kravu, takže sme mali mlieko aj smotanu. Dnes mi je divné, že všetko musím nakupovať v obchode. Chýba mi naša majonéza, ale viem si ju kúpiť v jednom obchode, kde predávajú ukrajinské potraviny. Zo všetkého najviac mi však chýba rodina, a to, že nemôžem ísť za kamarátkou na návštevu. Na Ukrajine sa nemusíte dopredu hlásiť, nič plánovať, jednoducho prídete, dáte si spolu kávu alebo čaj a porozprávate sa. Tu to funguje ináč. Zvykáme si. Keď sme odchádzali, zobrali sme si so sebou len základné veci. Veľa nám toho do auta nevošlo. Ja som zbalila aj naše staré fotoalbumy. Pretože tie, keď by sa stratili, už ich nenahradíme. Dnes je všetko na pamäťových kartách, na týchto fotografiách je život, ktorý sme mali pred tým. Daj Boh, aby sa toto všetko skončilo. Bojím sa však, že môže byť ešte horšie.”

“Nech sa deje čokoľvek, som vďačná, že na svete existuje veľa dobrých ľudí, ja a moja rodina je vďačná slovenskému štátu a jeho národu za podporu v tomto ťažkom čase pre nás, Ukrajincov, pre Ukrajinu!”